Keď rozkvitne modrofialový orgován
Dnes mám porodeniny. Tridsiate narodeniny našej Niki. Včera večer ma prepadla nostalgia. Vrátila som sa do spomienky na deň, keď sme mali otcovu oslavu. Bolo Floriána, prišli aj moji starí rodičia. Pred tridsiatimi rokmi boli viacerí moji predkovia ešte nažive. Bola nedeľa a za predpokladu, že sa naše bábätko nevypýta na svet samé, som sa mala ráno hlásiť v nemocnici. Ženy vtedy hovorievali, že čakanie na pôrod v nemocnici boli hotové muky.
Bývali sme vtedy u rodičov, mali sme svoju izbu a vlastný nábytok, ktorý sme si kúpili z peňazí od svadobčanov. Dostať sa k nemu v tej dobe bolo takmer nemožné, ale zas bratranec mal dobré kontakty, tak nám ho za tisíc korunový úplatok zohnal. V našej peknej izbe sme mali vlastnú manželskú posteľ a kolísku pre naše očakávané dievčatko.
Nechcelo sa mi ležať v nemocnici, nevedela som si predstaviť, ako sa na túto predstavu vôbec naladiť. S mužom sme celý deň vymýšľali, ako sa vymaniť z lekárskych plánov. Mali sme síce záložný plán, ale ten sa dal zrealizovať až neskoro večer, keď sa rodičovský dom vyprázdnil, keď starí rodičia odišli a moji rodičia sa presunuli do svojej spálne.
Keď dom konečne stíchol, nasledovali sme naše rozhodnutie – privítať na svet naše dieťa láskavými dotykmi.
Milovanie proste zabralo, nad ránom som už bola v nemocnici a Nikolka prišla na svet. Bol to jeden z najkrajších živých obrazov, ktoré mi život priniesol. Po jednom očku jej stekala slza a druhým na mňa hľadela. Zrejme ma nevidela, ale isto ma cítila.
Bol šiesty máj a kvitol modrofialový orgován. Jeden z mojich najobľúbenejších kvetov. Otcom vtedy neumožňovali vidieť svoje bábätká, tak sa môj muž rozhodol prezliecť za lekára a privoňal k jej vôni potajme.
Sú dni, ktoré sú nezabudnuteľné.
Bytosti, ktoré sú nenahraditeľné.
A lásky, ktoré nikdy neskončia, pretože sú láskou.
Gabi Revická
P.S. Ďakujem moje priateľnici Juditke za to, že vniesla do nášho slovníka slovo PORODENINY a tak nám všetkým pripomenula, že okrem narodenín sa majú sláviť aj porodeniny.
