Príbeh o mojej ceste alebo Kuranderka a ja

Hovorí sa, že keď chce žena prejsť premenou, ukončiť cestu princeznej a stať sa kráľovnou, optimálne pre ňu je, keď si prenajme starú chatrč. Nikdy predtým, než som si staršiu chalupu prenajala, som túto radu nepočula. Ale sedí to. Je to múdra rada. Stará chalupa vás naozaj preverí  v mnohých ohľadoch. 

V lepšom prípade budete mať šancu včas rozpoznať svoju pýchu a dlhoročné mienky vášho ega, ktoré bude vášmu vedomiu posielať správy o tom, že máte na viac.

Bude vám pripomínať, že v starej chalupe nemáte čo robiť. Veď ste bývali v krásnom dome, víkendovali v novej voňavej drevenici a teraz ste kdesi, kde čokoľvek dokončíte, opravíte či vynovíte, o pár dní sa vynorí niečo nové. Keď sa niekde zjavíte v oblečení, ktoré ste mali so sebou na starej chalupe, budú to z vás cítiť. Možno sa vás len taktne spýtajú či idete z chalúpky (nie z chalupy) alebo láskavo povedia, že je z vás cítiť jej historický dych. Bližší ľudia vám súcitným pohľadom dajú najavo, ako ste poklesli a vyslovia želanie, zdanlivo to najlepšie pre vaše dobro, aby ste udržiavali víziu, ktorú máte, pretože na konci tŕnistej cesty bude určite váš vysnívaný raj.

Toto sa zväčša nedeje v etape, keď ste schopná rozlíšiť, koľko ľudí uprednostní teplo v menej zdravých vzťahoch než svoju slobodu. Keď ste ešte stále dostatočne nadšení, beriete pripomienky svojich blízkych ako podporu. Keď ste v procese vytriezvovania, je to ideálny spúšťač pochybností či ste sa naozaj nezbláznili.

V Matrixe sa hovorí, že tu nie sme preto, aby sme sa rozhodli, ale aby sme pochopili príčiny našich rozhodnutí.

Podľa tejto teórie sme už teda dávno o všetkom rozhodnutí, ale vďaka našim zážitkom a skúsenostiam nadobúdame pochopenie, prečo sú veci tak, ako sú. Tak som do toho šla. Po mnohých rokoch spoločného života s mojou rodinou, keď deti vyrástli a osamostatnili sa, sme sa s manželom rozišli. O rôznych fázach sebapoznania, rôznych strachoch a radostiach vám rada porozprávam na osobných zdieľaniach a pravdepodobne budú súčasťou mojej budúcej knihy Florence. 

Celý môj život som bola zvyknutá byť v blízkosti lúk a lesov aspoň počas víkendov, no po rozchode som sa ocitla v ohraničení stien mestského bytu. Pekného, ale mestského. Možnosť prenajať si staršiu chalupu na konci lesa, v dedinke, ktorú som navštevovala vyše dvadsať rokov, prišla vhod.

Nejaký čas som zvažovala, ako to všetko finančne utiahnem, ale napokon som sa rozhodla a začala som si tvoriť nový zámer. Povedala som si, že  rozviniem svoj sen o vílom dome a urobím kroky pre vytvorenie konceptu víliej záhrady, blízko malého rozprávkového lesa hneď vedľa zázračnej lúky, na ktorej sa nám v minulosti, keď sme v Látkovciach robievali babo-jazdo-tábory, plnili sny. Nazvali sme ju Judkina zázračná lúka, podľa mojej priateľnice Juditky, s ktorou sme si priali spôsobom, ako nás to vtedy učil autor knihy Jak si správne přát – Pierre Franckh. Odvtedy, aj keď sú to roky, na nej stojí tabuľa s jej menom. Keby ste ju prišli pozrieť, nezabudnite, že všetky vaše priania majú byť vyslovené v pozitívnom tvare. Žiaľ, plnia sa aj tie, ktoré sú vyslovené naopak.

Keď som prehovorila s lúkou

Prišla som na lúku a spýtala som sa jej, čím chce byť. Povedala mi, že chce zostať lúkou. Napriek tomu som si zaželala, aby na nej začali vznikať návrhy a neskôr aj realizácie malých domčekov víl pre deti alebo pre dospelých, ktorí sa radi hrajú.

Keď k nám v lete začali chodievať deti, postavili si svoje vlastné vílie domčeky z konárikov, machov, šišiek a dozdobili ich svojimi malými rozprávkovými postavičkami. Ich animátorky a väčšie deti im zapli
na večer malinké svetielka a vložili ich do každého malého vílieho domu.

Keď sa zotmelo, vzali sme deti na prechádzku k domčekom, aby sa prišli presvedčiť, že si víly vo vílích domčekoch večer zasvietili. Bolo to dojemné. Celé mesiace som si kreslila a vymýšľala, ako by mali vílie domčeky vyzerať a koho k ich výstavbe prizvem. Keď prišla táto úžasná skupina, ktorá toto miesto s láskou navštevuje toľké roky ako ja, vzala so sebou zopár malých detičiek a vytvorila nielen im, ale aj nám dospelým nádhernú rozprávkovú ilúziu o živote víl vo Vílove prostredníctvom mandalovej verzie vílích domčekov.

Ak ste tu ešte neboli, pozývam vás vypnúť do tejto oázy pokoja, na starú  zútulnenú chalupu priamo pod lesom, ktorú volám Kuranderka podľa slávnej knihy Kurandera o neobyčajnej ceste ženy. Možno tu budete chcieť pobudnúť úplne sama ako ja, možno by ste uprednostnili skupinu žien, ktorá má chuť zdielať, výletovať po okolí, degustovať vegetariánsku kuchyňu a po večeroch prehovoriť v mojom obľúbenom hovoriacom kresle. Môžete si objednať pobyt aj v čase, keď som na Kuranderke sama a dohodnúť si individuálne zdielanie, mať veľa času pre seba samú, pretože tieto pobyty odporúčam zažívaj aj vo vlastnom tichu. Kuranderku si môžete objednať zatiaľ aj pre svoju rodinu alebo aj dlhodobo.

Ďakujem vám všetkým, ktorí ste ma doteraz podporovali z celého srdca za vašu pomoc a láskavé pochopenie. Aj keď som netušila, kam ma moja cesta zavedie, cítila som, že ňou moja duša potrebuje prejsť, aby porozumela, aký rozdiel je byť princeznou a kráľovnou. Ani zďaleka nie som na konci, ale baví ma pozorovať, čo mi život prináša. Občas svojmu egu musím pripomínať, aby ustúpilo, nech viem ľahšie prijať odkazy od vyššieho vedenia. Učím sa to. Je to zaujímavá cesta. Moja cesta…

Gabriela Florence Revická

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *