Príbeh jedenásteho variantu

Jedenásty variant – keď počítate s desiatimi, naplní sa jedenásty

Kedykoľvek plánujete desať variantov, príde jedenásty. Absolútne odlišný od predošlých desiatich. Skúste to sledovať… 

Keď riešime niečo, čo je v živote dôležité a dlho sa pripravujeme na rozhodnutie, ktoré pred sebou doslova tlačíme, naša kreatívna myseľ nám úplne prirodzene ponúka rôzne typy následných možností, ktoré sa po našom rozhodnutí môžu udiať. Čím dlhšie sa na osudový okamih pripravujeme, tým viac nám ich ponúkne. Optimistické, realistické, pesimistické. Niektoré môžu byť dokonca zábavné, iné dramatické.

Povedzme, že máme pred sebou desať typov variantov, ktoré môžu nastať. Keď v nás rozhodnutie dozreje, máme pocit, že sme sa na každý jeden z nich stihli viac či menej dôkladne pripraviť a že ďalšie možnosti dopadov nášho rozhodnutia už neexistujú. Ale nie je to vždy tak. Nech je naša myseľ akokoľvek kreatívna, zvíťazia životné prekvapenia a pripomienka, že namiesto vymýšľania, ako ktorý variant ustojíme, by sme mohli trénovať svoju bdelosť, prijatie a sebadôveru. 

Jeden z mojich osudových príbehov o jedenástom variante

Veľmi dlho som sa odhodlávala, že o sebe poviem pravdu mojej mame. Vlastne som to chcela urobiť oveľa skôr, než k tomu došlo, ale príbuzní ma zastavovali. V skutočnosti mi len zrkadlili, že som na to ešte nebola  pripravená. V mojej fantázii sa udiali nespočetné množstvá scenárov, v ktorých som mame povedala, kto som a čo žijem. Takmer v každom z nich bola mama prekvapená alebo aj šokovaná, ale napokon v mojich predstavách prijala pravdu s láskou a s pochopením. Začala som dokonca písať knihu, v ktorej som popísala rôzne verzie, ako jej oznamujem, že žijem v atypickom vzťahu. Nedopísala som ju. Neustále som čakala, aký bude reálny záver. 

Náš rozhovor som stále odkladala. Najprv to nebolo vhodné, lebo bol náš otec veľmi chorý. Potom bol ešte viac chorý. Keď ocino zomrel, prišli prirodzene na rad mamine zdravotné dozvuky. Nasledovali vzťahy v rodine. Zápletka so susedmi. Stále niečo zastavovalo moje rozhodnutie, no túžba povedať jej pravdu bola čoraz silnejšia. Vedela som, že ľudia z okolia nielen tušia, ale niektorí aj vedia… Veľmi som si priala, aby som to bola ja, kto jej o mojom nevšednom vzťahu povie. 

Po otcovej smrti mi niekoľkokrát zatelefonoval pán farár a chcel sa so mnou stretnúť. Nerozumela som prečo. Nikdy predtým sme spolu žiadny kontakt nemali. Jediné, čo mi dávalo logiku pre zámer stretnutia bola domnienka, že sa o mojom vzťahu dozvedel od iných veriacich z našej dediny a chce o tom hovoriť.

Príbeh jedenásteho variantu

Stretli sme sa veľmi netradične – na brehu jazera. Bolo to celkom príjemné stretnutie. Pozdieľali sme o našej práci, preberali sme, ako by sa dali spustiť omše online, aké je počas pandémie dôležité poskytovať podporu a samozrejme aj o našich životoch. Už sa blížil koniec prechádzky, no stále som mala pocit, že niečo zostalo visieť vo vzduchu. Napokon som mu priamo povedala, ako ma ťaží, že som mame o svojej ženskej láske stále nepovedala, hoci si myslím, že o nej tuší, ale čakala som na správny čas. Milo ma prekvapil. Plynulo prešiel do rozprávania svojho príbehu, ako kedysi dávno odkladal okamih oznámenia mame, že sa stane kňazom. Plne ma podporil v tom, aby som sa s mamou otvorene porozprávala, nič neodkladala, pretože “správny čas” aj tak nikdy nepríde. 

O dva dni neskôr som sa rozhodla. Túžila som uchopiť silu a odhodlanie, ktoré som v sebe zacítila. Mala som obavu, či znova nepominú. Úplne mi vypadlo, aké je dôležité prichádzať s podobnými oznámeniami tak, aby sme boli spojení v priestore lásky a nie s pocitom strachu. Skúsila som mame veľmi citlivo rozpovedať tajomstvo, o ktorom som hovorila s kňazom a ktoré by som rada už otvorila aj pred ňou. Pri slove tajomstvo sa usmiala, až som mala pocit, že sa potešila. Povzbudilo ma to. Plynule som otvorila rozprávanie o tom, že vzťah, o ktorom som jej rozprávala predtým, mám so ženou. Rozplakala som sa, keď zo mňa vychádzal smútok z toho, že jej hovorím pravdu až teraz a ako to mohlo narušiť našu dôveru. Pri priznaní, že jej to hovorím až teraz sa zo mňa slzy priam liali. Bola som taká plná emócií, že som si nevšimla, ako sa jej zmenil výraz tváre.

Nemo na mňa pozerala. Najprv nedala najavo žiadnu reakciu. Bola ticho a priebežne mi dávala rôzne doplňujúce otázky, na ktoré som postupne odpovedala.

Prichádzali ďalšie a ďalšie otázky.
Na okamih sa mi zazdalo, že sa tvári tak, ako ju vôbec nepoznám. Bola som natoľko ponorená do odpovedí na jej otázky, že som až o niečo neskôr postrehla, ako jej tvár zamrzla. 

Akoby sa v nejakom bode nášho rozhovoru odpojila a postupne sa jej začali zmocňovať emócie, ktoré nad ňou úplne prebrali kontrolu.

Poznám jej tvár a priam cítim jej myšlienky. Sledujem ich takmer vždy, keď sme spolu. Som jej dieťa.

Mala som pocit, že sme sa ocitli v pekle.
Už to nebol len pohľad a výraz tváre, ale aj slová, ktorými mi dala najavo svoje hlboké sklamanie. Vzťah so ženou zrazu čelil obvineniu a z maminho pohľadu sa stal jediným dôvodom môjho rozvodu. Akoby sme celé mesiace spolu nepreberali, prečo to medzi mnou a mojím mužom už nešlo. Akoby bolo lepšie umrieť v manželstve, v ktorom som už nedokázala byť, než sa dožiť niečoho takéhoto…

Bolo to hrozné.
Darmo mala moja myseľ pripravených aspoň desať optimistických či pesimistických variantov. Aj tak prišiel jedenásty. Jedenásty variant, s ktorým nikdy nepočítame a ktorý naše kreatívne mysle nenapadne rozvinúť…

Maminu prepadol veľký hnev. Odsúdenie. Nešlo len o odsúdenie za to, že žijem vo vzťahu so ženou, ale zamiešali sa do toho úplne iné súvislosti, ktoré spolu doteraz nesúviseli. Môj vzťah bol vysvetlením všetkých problémov, ktoré našu rodinu postretli. Akoby sa v mame postupne preberali názory všetkých prarodičov z rôznych pra-generácií a vkladali jej do úst slová nesúhlasu, ktoré potrebovali cez ňu vyjadriť. 

No… nestihla som opakovať Hoo ponopono…
Nech som sa akokoľvek snažila prijať, čo počujem, najradšej by som vypla zvuk a nič nepočula. Nedokázala som zostať. Cítila som, že musím odísť a chrániť svoje uši, aby nepočuli prekrútené obvinenia. Opakovala som si slová kňaza: ,,Boh vie, kto som.” Striedala som ich so svojou mantrou: ,,Viem, kto som.”

Mnoho dní po sebe som si opakovala:
 ,,Milujem ťa, ospravedlňujem sa ti, odpúšťam ti, odpúšťam si. Ďakujem. Ukončujem s tebou všetky neukončenia a zostávam s tebou v priestore celistvosti, úplnosti, naplnení, v advaite. Takto to je.” 

Nič iné som spraviť nedokázala. Nemala som silu sa vrátiť. Najviac zraňujúce napokon nebolo jej neprijatie, ale spŕška obvinení, ktorá s mojím priznaním nesúvisela a vyjadrenia, ktoré boli prekrútené do slovníka tých, ktorí ovplyvňovali jej osobnosť. Všetko, čo so mnou súviselo bolo zrazu čierne. Vždy, keď sa mi jej slová pripomenuli, opakovala som Hoo ponopono… Nekonečne veľa krát. Trochu pomohlo prijatie, že nie som prijatá…

Po dvoch týždňoch mi zavolala a spýtala sa ma na niečo veľmi technické. Veľmi plakala. Povedala som jej, že keď bude chcieť, aby som prišla, tak prídem. ,,Nikdy som nepovedala, že nemôžeš prísť.” Chápala som, že pre ňu muselo byť veľmi ťažké, kým sa odhodlala zavolať mi. ,,Už ani sama neviem, čo hovorím a kto mi čo hovorí,” dopovedala vetu. Cítila som, ako ťažko sa jej vyslovuje. 

Vybrala som sa za ňou. Upratovala v skrini veci, ktoré by tak rada zredukovala a lúčila sa s nimi rovnako ťažko ako so starými vzorcami.
A či vôbec, ktovie. 

A ktovie, ako to vnímal tam hore v nebi otec. Možno si tak veľmi prial, nech je to láska, ktorá nad nepochopeniami zvíťazí. Až napokon láska zvíťazila.

                                                                       Ď a k u j e m.
 

Doslov:
Samotný príbeh jedenásteho variantu som napísala v roku 2003 a nikde som ho nepublikovala. Len som sledovala, ako mi ho život potvrdzuje v praxi. Bola som s týmto termínom taká zžitá, že sa mi často chcelo povedať: ,,Toto je zase presne podľa príbehu o jedenástom variatne.” 

Keď som o sebe povedala mamine, prišlo mi na mieste príbeh predstaviť na konkrétnom príklade. Požiadala som o vyjadrenie dve moje spolužiačky, s ktorými sa stretávam na seminároch o etikoterapii, Andrejku Májovskú a Ivanku Pančákovú. Ponúkli mi veľmi užitočné pohľady, ktoré som neskôr zakomponovala do textu. Samozrejme, len tie, s ktorými som cítila totožnosť. Myslela som si, že je text hotový, keď ho gramaticky spochybnila moja mladšia dcéra Viki Revická. Keď sa vyriešili dilemy okolo slova variant a variantov, prečítala si ho Tami Osaďanová, moja blízka priateľka. Nenapadlo by mi, ako sa dá s textom ešte stále pracovať. Nielen gramaticky, ale aj obsahovo. Potom pribudli ešte obohacujúce komentáre od staršej dcéry Niki Kolesár. Za foto ďakujem priateľnici Jasne v showroom-e Jasna Bosnič Opavská.

Ďakujem vám všetkým, ktorí ste sa na ňom aktívne podieľali. Zdá sa, že je živý a vyvoláva potrebu vyjadriť sa. 

Zaujíma ma, aké sú vaše jedenáste varianty, aj vaše vhľady. Ak máte chuť, budem rada, ak mi napíšete. 

Ak máte záujem o MOJE WEBINÁRE, na ktorých používam rôzne techniky pre autorov alebo vás zaujímajú moje pohľady na vašu tvorbu, poteším sa vášmu mailu tiež. 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *