Poviedka o babičke, rodové knihy a nevšedný marketing

Marketéri najväčšieho slovenského kníhkupectva nepredpokladali, že by sa moja prvá kniha Momenty zo života vydatej ženy predávala a kládli si otázku, prečo ju majiteľ firmy chce vydať. Bola som jedna z mála slovenských autoriek, ktorým samotné Panta Rhei vydalo knihu. Radostným prekvapením bolo, že sa celkom rýchlo vypredala. Spočiatku som chcela realizovať dotlač vo vlastnom vydavateľstve, ale viazala ma ešte autorská zmluva a neskôr sa mi už nejavila obsahovo aktuálna. Navyše som mala v sebe presvedčenie, že by som niektoré príbehy napísala úplne inak.

S odstupom času som sa k nej  predsa len vrátila. Vlastne to bolo tak, že jedno dievča vyhralo s mojou poviedkou celoštátnu súťaž a veci sa začali diať úplne po svojom.

Príbeh o mojej babičke som napísala v čase, keď už bola veľmi stará. Dala som ho preložiť do maďarčiny, aby mu aj ona rozumela, no nie celkom som ju presvedčila, že v texte, ktorý čítala ide o rovnaký príbeh ako v knižke a že je naozaj jednou z mojich knižných postáv. Podobne sa mohol cítil Hviezdoslav, keď  recitoval svojej mame básne v maďarčine. Je to škoda, keď podceníme dôležitosť tvorby v materinskom jazyku, ale dá sa to riešiť:)

Babička a ja

Prešlo niekoľko rokov, medzitým babička zomrela a po desiatich rokoch, odkedy Momenty zo života vydatej ženy vyšli, sa stal malý zázrak. Napadlo mi či to nesúvisí s mojim prianím, ktoré som zvykla nahlas odkazovať babičke po každý krát, keď som navštívila jej dom. V jej starej orechovej skrini som si so súhlasom príbuzných zriadila malý knižný sklad.

Vždy, keď som si prišla pre knižky, zaželala som si, aby ich moja nebohá babička podporila a pomohla ich dostať medzi čitateľky nejakým iným spôsobom ako cez klasický pozemský marketing. Obzvlášť Juliet, kontroverznú knižku, ktorá si žije akoby vlastný život a naučila ma pochopiť, že si nájde čitateľky, no nie bežnou cestou, ako sa knihy predávajú. Nenapadlo mi to hneď, ale zdá sa, že komunikácia s babičkou zabrala. Pre spôsob, ako podporiť moje novšie knihy, sa rozhodla veľmi svojsky – cez Momenty.

Čo sa vlastne stalo… Napísali mi z jednej základnej školy. Vraj ich žiačka vyhrala s poviedkou Babička celoslovenské kolo v prednese prózy a radi by ma prizvali na besedu s ich žiakmi. Užasla som. Dlho mi nedopli žiadne súvislosti. Ale keď mi to celé došlo, pochopila som, že je to priam zázrak! Bol október, pár týždňov pred našim rozvodom. Večer pred besedou som si písala s dcérami a riešili sme smutnú tému, kto bude s kým tráviť vianoce. Kto so mnou, kto s otcom a kde vlastne. V tomto naladení som prišla na základnú školu, kde ma čakali učiteľky aj žiaci celého prvého stupňa. Bola to malá škola asi s päťdesiatimi žiakmi. 

Víťazka Nikolka, menovkyňa mojej dcéry, recitovala príbeh o babičke. Myslela som si, že si jeho obsah výborne pamätám. V jednej pasáži babka riešila, kde bude tráviť vianoce a bolo jej z toho veľmi smutno až sa rozplakala. V príbehu som jej odpovedala, že to rieši priskoro, veď je len október. Sedela som ako omráčená a nedokázala som ovládať slzy. Možno si mysleli, že ma dojal prednes, čo bola pravda, ale môj vnútorný svet bol veľmi zdevastovaný a zdanlivo nevinná pripomienka a podobnosť babičkinho smútku v poviedke a môjho spred necelého dňa, ma úplne dostala. Vtedy som ešte nevedela, aký silný príbeh má za sebou malá Nikolka. Možno ho napíše. Na besede sa zvedavo pýtala, ako by mohla napísať knihu. Ktovie, možno to v nej celé dozreje a raz jej knižka vyjde na svet. Veď Literario podporilo už mnohých autorov…

Z besedy som išla za rodičmi. Ocino bol už vtedy veľmi chorý a ťažko rozprával. Počul však veľmi dobre. Hovorí sa, že sluch odchádza ako posledný z našich zmyslov. Povedal niečo také, aby som s tou poviedkou pracovala ďalej a usmial sa. Čas s chorým ocinom mi pripomínal posledné hodiny s babičkou, kedy som ju držala za ruku a natierala jasmínovým olejom. Vyznávala som jej lásku a priala si, aby sa jej duša mala v nebíčku nádherne. Cítila som, že je spojená s druhým svetom, hoci bola ešte fyzicky tu a jej duša v jej pozemskom tele. Pri našom lúčení som vnímala, ako sa mi rozširovalo vedomie a  mala som pocit, že som v nejakej inej dimenzii spolu s ňou. Keď odišla, toto prepojenie zostalo podobne silné aj na ďalší deň. Bolo to veľmi podobné ako keď sa o pár mesiacov narodila naša vnučka Emilka. Narodila sa doma a celý čas som bola v dcérinej blízkosti, držala som priestor, ako nás to na škole učila Katinka z mystického Avalonu. Bol to ten istý stav. Tiež to boli dva svety, dve dimenzie a rozšírené vedomie ako pri dokonalej meditácii. Emilka však prichádzala a babička odchádzala. 

Verím v radosť duše na druhom svete aj v reinkarnáciu. Túto poviedku venujem preto všetkým, ktorých zaujíma spojenie so silou našich koreňov. Vznikli sme z našich predkov, svojim spôsobom sme z časti nimi. Čím viac ich vieme pochopiť a uctiť si ich, tým viac vieme pochopiť samých seba. Dnes to už viem, no dlho som v sebe hľadala pokoru a až keď prišla, spojenie s ňou mi prinieslo nečakanú úľavu a aj zlepšenie vzťahoch. 

Autorské čítanie poviedky Babička z knihy Momenty zo života vydatej ženy

Rodové knihy sú knihy pre náš rod

Podľa mňa je dôležité si zapisovať odkazy pre náš rod. S radosťou nabádam aj nových autorov, aby písali rodové knihy. Rodové knihy sú knihami pre náš rod. Keby bola bývala moja babička napísala rodovú knihu, bola by bestsellerom v našej rodinnej knižnici. 

Napadlo vám niekedy, že keby ste mali rodovú knihu, mohli by si vaše odkazy prečítať aj tí vaši potomkovia, ktorých počas svojho života nemáte šancu spoznať? Napríklad vaši praprapravnuci? Často sa mi pri rodových knihách vynorí obraz z filmu Titanic, kde stará mama rozpráva vnúčatám príbeh o svojej životnej láske. Alebo sa mi vynorí knižka, ktorú napísala stará mama Lilie Khousnoutdinovej – Čerpám zo sily mojich predkov (viem ju zabezpečiť), či  jedna z kníh Vladimíra Megreho Rodové knihy, ktorá bola pre mňa prvotnu inšpiráciou k tomu, aby som sa rodovým knihám venovala a inšpirovala k ich písaniu autorov. 

Momenty zo života vydatej ženy sú v skutočnosti tiež obdobou rodovej knihy. Prajem si, aby ženy môjho rodu, ak raz pribudne vnúčik, tak aj muži nášho rodu, cítili silu a oporu v nás, vo svojich predkoch a dovolili sa o ňu (o našu silu), kedykoľvek oprieť. Pretože práve to nás vie urobiť silnými. Samozrejme v pokore, úcte a súcite k slabostiam ku všetkému, čo nám možno niekedy trvá tak dlho prijať. 

Poviedky o Babičke

Ak si želáte zaslať poviedku Babička a Babičkin svet, s radosťou vám ich obe pošlem, len vás poprosím o 3 odpovede na 3 krátke otázky a vašu emailovú adresu. Stačí, keď kliknete SEM a sme v spojení.

Chcete mať so mnou aktívnejší kontakt?

Rada s vami zostanem v kontakte. Navyše vám za váš email pošlem darček. Ako?.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *