Čakajú od nás, že to bude ako vo filmoch. Čo s tým môžeme urobiť?

Milé ženy, 

veľmi nerada, ale s absolútnou zodpovednosťou otváram tému, ktorú som v nádeji, že sa vyrieši, vytesnila. Dnes s vami budem zdieľať. Veľmi osobne, hoci som presvedčená, že tento príbeh zasiahne mnohé z vás.

Keď sa narodila naša prvá vnučka Lilia, sľúbila som nebesám, že priložím ruku k dielu a urobím všetko, čo je v mojich silách, aby som pre ženy nášho rodu urobila maximum. Podarilo sa mi zabezpečiť, aby jeden z najčítanejších ekonomických časopisov – Profit, zverejnil niekoľko významných rozhovorov o nevyhnutnosti vytvorenia prirodzených podmienok  a dôstojnom prístupe k ženám a k ich deťom aj v slovenských pôrodniciach. S E-ženami sme podporili konferenciu venovanú rovnakej téme a potom som akosi spľasla. Mala som pocit, že viac toho nedokážem a že je dosť aktivistiek, ktoré sa problémom v slovenskom zdravotníctve, resp. o ľudskom prístupe, venujú. 

Autorka foto: Silvia Horváthová
Na obrázku: Lilia

Posledné mesiace som pozorovala vývoj filmu Neviditeľná. Možno ani vám neuniklo, že film z dielne slovenskej režisérky Maia Martiniak (vo filme uvidíte aj „našu“ Luciu Gomez!!!) poukazuje na kontroverznú tému traumy z pôrodu a otvára nevyhnutný dialóg nielen na Slovensku, ale aj vo svete. Premietal sa už na štyroch zahraničných festivaloch a získal niekoľko ocenení u nás aj mimo našej krajiny.

Zostala som v úlohe pozorovateľa a hovkala som sa vo vlastnej bubline, že sa veci proste menia, pretože nie je oblasť, v ktorej by som za posledné roky nezaznamenala progres. Potom prišlo niečo, čo ma absolútne zasiahlo, prebudilo a pripomenula môj vytesnený zámer. Opäť cez našu Lilinku a v tej istej nemocnici, kde sa narodila.

Zlomila si ruku. Niki, naša dcéra a jej muž leteli s malou do nemocnice. Bol večer a tak dlho čakali v čakárni. Dlho prebiehali rôzne vyšetrenia a počas rozhovorov ju personál pri zmienke, že dôjde k hospitalizácii, neustále uisťoval, že bude so svojou dcérkou hospitalizovaná aj ona. 

LENŽE!

Po príjme priamo na oddelení tesne pred polnocou Niki oznámili, že ich nemôžu hospitalizovať spolu a malá bude musieť zostať sama. Nie kvôli covidu, nie kvôli nedostatku miesta. Zrejme z dôvodu moci. Bol to šok. Lili plakala a prosila o VÝNIMKU, aby mohla zostať s maminkou, pretože ešte nikdy nikde nespala sama bez maminky, ocka alebo mňa, jej babity a akokoľvek je samostatná, pred spaním potrebuje fyzický kontakt, slovami Lilinky: „Potrebuje cítiť lásku.“ Jeden by čakal, že v najmimoriadnejšej traumatickej situácií v životoch Niki a Lili bude tento kontakt považovaný za samozrejmosť a nie, že bude obohatený o ďalšiu traumu z dôvodu, že Lili má viac ako šesť rokov a systém skrátka nastavil, že už to MUSÍ zvládnuť sama .  

Nič nepomohlo. 

Mnohé ženy vraveli, že Niki mala povedať, že sa od nej nepohne, vraj to mnohým matkám pomohlo ustáť podobnú abnormalitu v časoch, keď už všetky aktuálne štúdie dokázali, že prítomnosť mami pri dieťati je v podobných situáciách mimoriadne dôležitá a liečivá.

Od skorého rána sme alarmovali známych a naše KONTAKTY, pretože nám bolo všetkým jasné, že jediné, čo SOS pomôže nie je CHARTA práv dieťaťa, ale KONEXIE!

Nehovorím o úplatkoch, tie neboli potrebné a tých sa aktuálne už mnohí aj boja… Hovorím o známostiach. O niekom, kto pozná NIEKOHO, kto je ochotný povedať: 

Áno, mám tu niekoho a pomôžem, budeš môcť byť pri dieťati, ktoré ťa potrebuje viac ako inokedy.

Áno, je to tu ako v medicínskom praveku, keď sa zdravotnícky personál správa ako keby nemal základy zo psychológie a nechápal súvislosti ani praktické veci. Inak by nenechali sedemročné dieťa, nadopované utlmovákmi v očakávaní, že by samé zvládlo v neznámom nemocničnom prostredí cestu na záchod.

Áno, je absurdné, že keď sa dieťa preberie z narkózy a nevidí matku len cudzie tváre v bielych plášťoch, ktorým nerozumie, lebo nikdy nebolo v nemocnici a nikto mu nikdy žiadne gestapácke prostredie nedovolil pozerať ani vo filmoch!

Keď sa Lili prebrala, sedela pri nej pani, ktorá jej vysvetľovala písmeno Ž. Vo vyspelej spoločnosti by pri nej sedela mama a držala svoje dieťa za ruku a liečila ju svojou prítomnosťou. 

Kladiem si otázku, ako vysvetliť deťom, ktoré nevyrastali v komunizme, ako je možné, že systém takto zastagnoval a prečo vlastne mlčíme? 

Za posledný týždeň som mala veľa rozhovorov o podobných zážitkoch mnohých z vás. Akoby každá matka a otec mali dáky hrozný traumatický zážitok, ale mlčíme, lebo sme rady, že ho máme za sebou a že sme to nejako, aspoň vo fyzickom zdraví, zvládli. 

Nemôžem už mlčať a nič nerobiť. Rada by som priložila ruku k zmene a vyzvala líderky rôznych komunít a ženy, ktoré majú chuť zmene pomôcť. 

Moja učiteľka z kňažiek zvykla zdôrazňovať dôležitosť mäkkosť ženskej sily. Môj učiteľ etikoterapie prízvukuje, aby sme si všímali, aby sme to, čo robíme, nerobili z priestoru odporu, hnevu a nenávisti, ale z priestoru lásky. Prajem si, aby sa nám podarilo nájsť spôsob a cestu, ktorá prinesie zmenu z priestoru lásky a s mäkkosťou ženskej sily. Možno zniem ako pacifista. Ale viem, ako veľmi nás – ženy – vyčerpáva, keď túžime po zmene v mužskej energii. A na tejto ceste by bolo akékoľvek naše vyčerpanie priveľkým luxusom. 

Potešia ma vaše spätné väzby, vaše skúsenosti a zážitky. Možno aj ten váš príbeh bude užitočný pre portál, na ktorom ich budeme zverejňovať, aby sme mohli deklarovať, že je nás mnoho, ktoré túžime po zmene a ktorým záleží na dôstojnom prístupe k človeku aj v slovenskom zdravotníctve. 

Chcete mať so mnou aktívnejší kontakt?

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *